close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Posledná pieseň (Nicholas Sparks)

13. března 2011 v 1:10 | Tajníz |  Books
Pravdepodobne som to ešte nikdy nezmienila - nebola príležitosť -, že milujem Nicholasa Sparksa. Pri jeho Zápisníku jednej lásky som naozaj plakala ako malá, o Noci v Rodanthe a A walk to remember (jedna z prvých kníh prelúskaných v angličtine) ani nehovoriac. Aj Milý Johne bolo úžasné.
A potom som videla trailer na Poslednú pieseň a videla som Miley Cyrus a odvtedy som si odmietala kúpiť knihu, aj keď vôbec neviem prečo. Trailer ma predsa vôbec nemusí zaujímať, kurňa!
Nakoniec som ale aj tak neodolala a so slovami "do zbierky" som si ju kúpila spolu s Klubom bitkárov.
Treba vôbec hovoriť, že ma sklamala?
No hej, síce som stále na konci plakala (spoiler), pretože Ronniein otec zomrel a vždy, keď niekde nejaký otec zomrie, som na sračky, ale cítila som, že toto nie je ono. Že to nie je môj starý Sparks.
Páčila sa mi postava Galadriel - Blaze. Zo začiatku. Chápala som, že dievča sa zviezlo, ale aj tak... Po náprave by aj tak mohlo zostať samo sebou, no nie? Nie sa stať vzorným dievčatkom...
A ochraňovanie korytnačiek počas letných nocí, oh bože, naozaj? Vzťah Ronnie a Willa založení na klišé v klišé. Nič nové (niežeby klišé bolo vždy na škodu) a ani dobré. Až ma niektoré vety boleli.
Úprimne, to aj poviedka o štetke a bohatom maníkovi ma dostala viac.
Jedným z plusov je, že malý Jonah mal lego Star Wars, SHIT, Star Wars sú všade a je to geniálne.
Inak mi to pripadalo skutočne ako odfláknutá robota jedného zo spisovateľov, ktorý vie tvoriť dobré a nezvyčajné veci. Toto nebolo ani jedno z toho.
Ach, Nicholas, dúfam, že tvoja ďalšia kniha bude lepšia.
 

Klub rváčů (Chuck Palahniuk)

12. března 2011 v 19:03 | Tajníz |  Books
Ó, Tajníz našla nového obľúbeného spisovateľa! No naozaj!
Predtým, než som čítala knihu, mi Madeline <3 odporúčala film... ale videla som akurát tak trailer a viac sa mi ozaj nechcelo. Potom som bola v Panta Rhei a videla som knihu, tak si vravím - skúsim to. A rozhodne som nespravila chybu.
Neviem prečo, ale mala som vysoké očakávania. Prišlo to tak nejako prirodzene - tešila som sa, kedy začnem čítať a keď som otvárala knihu, myslela som si "Dúfam, že je to tak dobré, ako si myslím."
JE TO TAK DOBRÉ. Wow, asi aj lepšie. A oveľa.
Nebudem hovoriť o tom, že napriek istému lack of AHA, po slovensky nedostatku priamej reči som si vedela všetko dokonale predstaviť. Opis a postavy a všetko - uh, mám z toho dlhodobý zážitok a okamžite sa z toho stala moja obľúbená kniha.
Myslím, že ďalším krokom bude zakúpenie si knihy Strašidla a potom ďalších kníh od Palahniuka. Jeho štýl je nezameniteľný a netreba hovoriť, že viac, než skvelý.
Milujem, keď objavím niečo dokonalé.
"Probudíte se a nejste nikde. Jedna minuta je dost, povídá Tyler, člověk se na ní nadře, ale bezchybná minuta za to stojí."
"Hřbet ruky ti napuchl a zrudl a leskne se, jsou na něm dva rty, přesné obrysy Tylerova polibku. Kolem polibku jsou roztroušené spáleniny jako od cigarety, jenže jsou od toho, jak někdo plakal."

Mlčanie jahniat (Thomas Harris)

27. února 2011 v 14:28 | Tajníz |  Books
"Aký... je to... pocit... byť taká... krásna?"


Od začiatku čítania som sa pokúšala vysvetliť samej sebe, prečo som si vôbec knihu kupovala (lebo bola drahá a navyše za vlastné vreckové), keď nemám rada detektívky a nikdy ma nezaujímali. Nakoniec som došla akurát tak k jednému záveru.
Bavilo ma predstavovať si Anthonyho Hopkinsa ako Hannibala Lectera.
A to ma privádza k myšlienke, že som si mala radšej pozrieť film a nestrácať celý týždeň s knihou v mäkkom obale, ktorá ma ničím neoslovila. Podľa traileru by ma to očividne bavilo, ale kniha... Dobre, no, učíme sa na vlastných chybách, však?

Nevyznám sa v systéme FBI ani v kurzoch, aký si robila Clarice Starlingová. Nepáčilo sa mi, že som od polovice knihy vedela, kto je vrah a dokonca ani moje dúfanie v nešťastný koniec sa mi nevyplnilo. Načo som čítala dvadsať strán o chlapcovi, čo pozerá Miss Sacramento z roku 1948 a potom nemôžem vedieť, ako sťahuje kožu?

Stotožnila som sa s ním v láske k svojmu psovi, hahaha. (To je tak strašne brutálne super, že blog spravil tieto prečiarkovania, túžim po nich už roky O_o)

Hm, späť ku knihe. Napísaná asi takým štýlom, že som pri čítaní stihla premýšľať nad všetkým možným a až na predposlednej strane mi došlo, prečo sa to volá Mlčanie jahniat. Jednoducho záťaž namozgové bunky.
Ale, no čo, aj ľahké čítanie treba.
 


Priechod (Justin Cronin)

19. února 2011 v 21:51 | Tajníz |  Books
Passage1
Passage2
Nevedela som, do čoho sa púšťam, keď som prvýkrát otvorila knihu dlhú 646 strán. Koľko tisíc slov to asi tak musí byť? 
  
Čítala som obsah na obálke. Mala som teda aspoň akú-takú predstavu o tom, čo ma čaká, no skutočnosť je taká, že som o tom nemala ani tušenia. Projekt Noe. Áno. Dobre. Prežila som 180 úvodných strán, ktoré boli zasvätením do deja, aj to len preto, že štýl autora je viac než len znamenitý a dokážete z jeho opisov vidieť, že asi tu je nejaký dôvod, prečo učí na univerzite literatúru. Pretože jeho písanie je naozaj na úrovni.
Donútil ma aj po dvesto stranách čakať, že ešte príde to najlepšie, čo ma upúta a prinúti ma prečítať tak hrubú knihu.
Aj som sa dočkala. 

Druhá časť ma už zaujala. Wolgast a malá Amy na samote a vírus rozširujúci sa vo svete. Ja, ako milovník Resident Evil a I am legend som musela podľahnúť čaru toho, že Amy je v podstate liek a že Wolgast je možno posledný.
V každom prípade, nebol. V ďalšej časti sme sa presunuli k malej Ide a jej zápiskom (Ida - Tetuška. Obľúbená postava, aj keď sa tam sotva mihla, hm). Väčšina recenzií hovorí o tom, že zdĺhavý popis života v kolónii je príliš nudný, no úprimne, mňa fascinovalo čítať o živote v neistote a v strachu, že svetlá zhasnú.
Zvyšok deja nebudem rozoberať, aby som tu nemusela veľkým vyznačiť jediné slovo (SPOILER).

Snáď teda poviem len to, že napísané je to výborne, tralala, dokonca viac než to. Chápem, prečo Stephen King knihu odporúčal, nedalo sa od nej odtrhnúť. Dej zamotaný, citujem jedného z čítateľov "Kniha pre dospelých, nutnosť pochopiť dej". Nedávate chvíľu pozor, a už vôbec neviete, ako sa skupinka ocitla v Oáze, kde sa tam nabral vlak, a prečo preboha Lacey žije. 
Bavilo ma to. Som síce na vážkach, či si kúpim aj ostatné diely trilógie, lebo koniec je aj bez toho viac než uspokojivý (Zo zátvorky v znení "Roswellská masakra" mám zimomriavky ešte teraz), no som rada, že som tomu venovala dlhé hodiny času.
Oh, a ešte niečo.

Babcock.
Som Babcock.
Sme Babcock.

Básně II. (Charles Bukowski)

26. září 2010 v 15:13 | Tajníz |  Books
Budem stručná. Tak sa mi páčili tie ukážky v učebnici UMK, že som si kúpila celú knihu. Je tam viac ako 250 básní. Dobrých je tam asi 5. Jednoducho, som sklamaná, veľmi veľmi veľmi preceňovaný autor. Viac nemám čo povedať.

Level 26: Netvor z temnoty (Anthony E. Zuiker, Duane Swierczynski)

26. září 2010 v 15:07 | Tajníz |  Books


Úprimne povedané, príbeh aj celú knihu som zožrala aj s navijákom. 
Uverila som každú jednu stránku a každé jedno slov. Dokonca som sa pomerne dosť bála.
Som nadšená.

A teraz sa na to poďme pozrieť objektívne.

Celkom bez pretvárky a so sebezaprením musím priznať, že kniha vlastne vôbec nie je napísaná dobre.
Absolútne jednoduchý štýl, nič nové v literatúre, niečo menej, než priemer. Dobre, možno ten priemer, aby som zase nepreháňala.
To je však len kniha.
Videá, ktoré sú k nej spravené a ktoré nás čakajú približne po každej dvadsiatej strane z toho robia niečo dokonalé.
Vždy som čítala strašne rýchlo, len preto, aby som si už konečne mohla pozrieť ďalšiu vskuvku (áno, prečítať dvadsať strán behom piatich minút mi stálo za tie štyri minúty videa, a to maximálne štyri minúty).
Tie videá sú hrozivé, vyvolávajú zdesenie a hrôzu, veď presne preto tu aj sú.
Ak sa spisovatelia v niečom vyznajú, tak je to ich umenie udržať napätie. Koniec som nejako nepochopila, to šlo mimo mňa, ale snáď mi to vysvetlia v pokračovaní, na ktoré sa nesmierne teším (snáď sem dobehne ešte pred Vianocmi.)

Takže tak.
Kniha nič prevratné, ale ako celok som to naozaj zbaštila.

Nech vojde ten pravý (John Ajvide Lindqvist)

17. září 2010 v 19:44 | Tajníz |  Books
I never wanted to kill
I am not naturally evil
Such things I do
Just to make myself
More attractive to you
Have I failed?

Upírskych kníh je v dnešnej dobe plná... nuž, plná náruč. Každý si môže vybrať čo chce, no treba poznamenať, že väčšinou ide o brakovú literatúru amatérskych spisovateľov. Častokrát viac zlých, než amatérskych. 

Ale keď raz máte slabosť pre čokoľvek, čo sa spája s témou tvorov s dlhými očnými zubami, neodradí vás ani veľké množstvo zlých kníh, ktoré vám už prešli rukami.  
Preto som pokojne minula pätnásť eur na knihu (z vlastného vrecka) a nechala som ju len tak ležať na stole. Ležala tam takmer dva mesiace.

Nakoniec sa mi jej uľútilo. Vzala som si ju. Nuž, keď som si ešte pred prvou časťou jednoducho musela zakrúžkovať odstavec (ten vyššie) ceruzkou, lebo bol proste dokonalý, potešila som sa, že to bude konečne niečo dobré.
Ale zastavila som sa. Nechcela som sa popredu tešiť. Čítala som pomerne rýchlo, no dívala som sa na text kritickejšie než inokedy (veď sa ani niet čomu diviť, popri ére Stephanie Meyerovej vydavateľstvá vydajú naozaj všetko, viď. napríklad sériu Označená).

Usúdila som, že text je veľmi jednoduchý.
Ale usúdila som, že tento fakt sa úplne stráca za tým, aké je to celé originálne. 
Je to.. reálne. Až by človek pochyboval, či sa naozaj niečo také nemohlo stať. Neviem, či si to niekto uvedomil, ale autor je proste majster - dokázal spojiť mladú, mladučkú a nesmelú lásku (medzi dvanásťročnou upírkou a šikanovaným chlapcom, ktorý už v tak mladom veku mal dostatok rozumu, aby nechcel, aby ho premenila) a nesmiernu brutalitu upírskeho zabíjania a chlípania krvi.

Áno, opisy v Twilighte o tom, ako každý premieňajúci sa jedinec trpí bolesťou boli síce nesmierne poetické, no nereálne.
V tejto knihe (ktorá je, mimochodom, švédska) jedinec pociťuje skôr paniku a zmätok z toho, čo pociťuje. Bojí sa. Plne som prežívala ten hrozivý moment, keď si Virginia uvedomila, že potrebuje krv (a rozrezávala si ruku desiatkykrát len preto, aby sa mohla napiť). 
Páči sa mi, že tam nie je žiadna hierarchia. Že po svete nepobehujú stovky upírov, ale len niekoľko. Je to logické: Väčšina z nováčikov to nevydrží a nejakým spôsobom sa zabije, prípadne sa nechá zabiť.

Skutočne, opäť kniha (ktorá bola hrubšia než opisovaná Jana Eyrová a tiež niekoľkonásobne lepšia), ktorá naozaj stála za to. 
Tak, ako sa mi najprv nechcelo do písania, teraz by som o tom dokázala písať od nevidím do nevidím, tak sa teda stopnem.

Prečítajte si to.

Jedz, modli sa a miluj (Elizabeth Gilbertová)

10. září 2010 v 21:37 | Tajníz |  Books
Veľmi dlho som váhala, či si mám tú knihu prečítať. Mám zásadný odpor voči veciam, ktoré sú príliš medializované a očakávané, a toto je dokonalý príklad - o filme sa hovorí, že to bude trhať a kniha je vraj dokonalá. 

Nakoniec som si ju vzala, keď si ju matka kúpila (hoci som ju nakoniec prečítala ja, a ona ju ešte ani nechytila do ruky).

Ako som mala v poslednej dobe pocit, že sa mi žiadna kniha nepáči a žiadna mi nevyhovuje, pri tejto knihe som stratila svoje pochybnosti. Bola som... nadšená.

Neverím v Boha. Neverím v jeho ako v naozajstnú bytosť. Možno verím v nejaké nemožno, ktoré riadi celý tento svet, no osobne ho neviem pomenovať (hoci ani Elizabeth to nevie, mám pocit, že neverí v Boha, ale verí v svoju dušu a v seba, rada moje nemožno pomenúva Bohom, a to je jediný rozdiel medzi nami).

Niekde uprostred knihy som si šla prečítať recenzie, pretože predtým som sa k tomu nedostala. Treba najprv poznamenať, že kniha je rozdelená na tri časti - Taliansko, India, Indonézia. Prispievatelia dosť často kritizovali časť o Indii. Vraj Taliansko je úžasné, India nudná - museli sa do nej nútiť - a Indonézia sa dala pretrpieť. Bola som zvedavá, ako to bude so mnou, a tak som sa tešila na časť o Indii. Ale o tom potom, idem porade.

Taliansko - prvá tretina knihy, začiatok cesty. Elizabeth poskytáva množstvo dôvodov, prečo sa riadiť túžbami svojho srdca. Uvedomuje si, že duševné šťastie je veľmi, veľmi dôležité, a že chce byť spokojná. Jej pobyt v Ríme na mňa posôbil... neuveriteľne. Mala som pocit, že som šťastná s ňou. Takmer som sa videla, ako chodím na večere so svojím jazykovým tandemom, cestujem na výlet do Neapola so Sofiou, na raňajky jedávam zmrzlinu a pomaly sa učím taliančinu len preto, že sa mi jednoducho páči. Elizabethino šťastie sa stávalo mojím šťastím a mne sa takmer tlačili do očí slzy, ako strašne som bola aj za ňu spokojná. Usmievala som sa nad textom, bolo to ako opísanie rajského, najrajskejšieho raja.

India - Elizabeth odišla do Indie, žiť úplne inak, hľadať samú seba. Bála som sa, že táto časť ma nebude baviť, keďže sa celá odohráva v ašrame jej guru a pojednáva v podstate len o jej meditáciách a myšlienkach. Naopak. Svojím spôsobom ma bavila ešte viac ako Taliansko, hoci som musela viac premýšľať. Uvedomujem si, že by som raz chcela zažiť pocit bez tiaže, sedieť a na nič nemyslieť. Po čítaní som sa pristihla pri tom, ako pred spaním odriekavam Ham-sa a snažím sa dokonale uvoľniť. Nešlo mi to, ale nič som si z toho nerobila a tešila som sa, kedy už budem ďalej čítať. India mi pomohla. Bola som duševne pohladená časťou v ašrame. Bola oslobodzujúca a nesmierne čarovná.

Indonézia - posledná tretina, na ktorú sa teší celá ženská populácia, keď si kupuje knihy. Elizabeth našla lásku. Úprimne, jej príbeh zaľúbenia sa bol pre mňa len okrajovou líniou. Očaruvával ma Ketut, jednostaj, a myšlienka, že meditáciu dosiahnete prostým úsmevom. Milujem to. Chcem to skúšať, až kým neodpadnem. A skutočne som sa takmer rozplakala, keď sa Lizini priatelia na jej narodeniny zložili na dom pre jej priateľku. Nádherné. Nádherné, čoho sú ľudia ešte dnes schopní. Očarilo ma Bali, život na ňom; to, že sa Elizabeth voľne byciklovala. Napriek tomu som stále myslela na Indiu, pretože tá bola neprekonateľná.

Viete, po tejto knihe určite siahnem, a nie len raz...

Krásna beštia (Rebecca Jamesová)

3. září 2010 v 22:23 | Tajníz |  Books
Nikto na tejto planéte sa nevie zhodnúť, či je táto kniha dobrá alebo je zlá. Či je to kvalitné literárne dielo alebo absolútny brak. 


Poviem vám, čo to je.


Je to dobre napísaná kniha s obsahom na dve veci. Na prd, a nanič.

Buď je všetko maximálne zlé, alebo maximálne dobré. Normálny životný štýl, ktorý vedú normálni ľudia, sa stratil niekde v strede.

Katie zomrela sestra. Zavraždili ju. Dievča trpí sebaobviňovaním a samozrejme ani najlepší psychoanalytici si s tým nevedia dať rady. Čo teda spraví mladá Katie?
Odsťahuje sa od rodičov, lebo odlúčením od rodiny, ktorá sa ešte nespamätala zo straty jednej dcéry, určite veci len zlepší. Žije tichý život. Niekde v Tibete by ju za toto samotýranie asi pochválili, ale tam dakde v Sydney si z nej určite robili srandu. Či nie, podľa autorky sa im dievča zdalo akurát tak tajomné.
Všimne si ju najznámejšie dievča školy. Katie sa teraz volá Katherine a zmenila si dokonca aj priezvisko. Boh si ho pamätá - ja nie som Boh.
Katherine sa zapletie s Mickom.
Tak, ako predtým nedokázala o smrti svojej sestry s nikým hovoriť, teraz proste robí dýchánky v hocijakom bare s ľuďmi, ktorých ani nepozná, a veľmi pokojným hlasom im vždy vyrozpráva nepeknú príhodu.
Vyliečila sa. Teda, na jednej strane je vyliečené, na ďalej strane už čítame, že má z toho ešte stále komplexy, nerada na to myslí, stále sa obviňuje, á té ďé.
Veď dobre.
Po rozpade kamarátstva s hviezdou školy, ktorá bola mimochodom absolútne vyšinutá sa musí rozlúčiť s kamarátom Robbiem, ktorý odchádza do Európy. Vzal si asi príklad z Katie, lebo odchádza po smrti matky a necháva svojho otca, nech v tých sračkách pláva sám. 
Koniec zhrniem, veď koniec koncov aj v knihe je stiahnutý dokopy na tridsať strán - s Mickom otehotnie, vzťah s rodičmi sa zázračne vyrovná a nikomu nevadí, že ani nedoštuduje a bude mať decko, veď no aký je problém. Uprostred tehotenstva si bez poškodenia dieťaťa divoko zapláva v mori, lebo zachraňuje svoju bývalú šialenú priateľku.
Priateľka spolu s Mickom zahynie. Klasický koniec.
Nakoniec sa čistou náhodou pri sánkovačke so svojou štvorročnou dcérou stretne s vyššie spomínaným Robbiem, a čo je z toho? Vzťah.

Celé to bolo skutočne napísané dobre.
Ale ten dej! Hrozné! 

Zisťujem, že mám asi prehnané požiadavky, ale ani po tomto v živote nesiahnem.

Zaříkávání Fridy K. (Kate Bravermanová)

31. srpna 2010 v 20:41 | Tajníz |  Books
"Stála jsem na místě, kde se bulváry rozpojovaly. Křižovatka. Přestávka. Každá z ulic byla otevřená pohledům, prázdná, zničená. Mohla jsem přestat dýchat. Má ústa byla k ničemu. Rozpřáhla jsem paže a snažila se nasat vzduch prsty."

"Dej mi své rty! Líbej mě v indigově modré. Otevírám ústa s tmavými bodci, které připomínají pilíře pod mořskou hrází. Jsou to nočné květy. Amaranty. Jasmín. Plav ke mně. Poddej se proudu."

Ani neviem, čo ma doviedlo k tejto knihe. To najsurrealistickejšie, čo sa mi kedy dostalo do rúk, a pritom sa to skrývalo v úbohých 198 stranách.

Kniha, ako už aj názov naznačuje, sa zaoberá životom mexickej maliarky Fridy Kahlo. Na svojej smrteľnej posteli v rodnom dome v Casa Azul spomína na svoj život s Diegom Riverom, ktorý bol tiež maliarom. 
Text vyvoláva pocit premýšľania ženy na pokraji smrti, kdesi v druhom časopriestore. Frida sama o sebe hovorí ako o vodnej žene a v druhej polovici knihy sa stretáva najmä s jedným kľúčovým pojmom - so snahou zmiznúť. Zmiznúť pre ňu neznamená to isté, ako zomrieť.
Bohvie, či jej fantázie o živote s Riverom a afére s Levom Trockým nie sú pomotané kvôli nadmerným dávkam demerolu a morfia.

Mala som jeden jediný dôvod, prečo som chcela.
Kvôli pôsobivému filmu z roku 2002 dva so Salmou Hayek, kvôli tomu, že Frida bola niekto iný a očarajúci.
Našťastie som si aj po prečítaní dokázala zachovať svoj pôvodný názor na túto ženu, ktorá zomrela v štyridsiatich siedmich rokoch. Mala som však čo robiť.
Štýlovo je kniha nesmierne výnimočná a jedinečná, avšak vyvoláva v čitateľovi domnienku, že Frida bola tvrdá, sebaľútostivá žena, ktorá celý svoj život zahodila snahou tváriť sa ako celkom normálna. Sama seba brala ako ohavné monštrum a myslela si, že všetci si o nej myslia to isté. Akoby všetkým opovrhovala, všetkým okrem svojej vlastnej fantázie a svojej imaginárnej dcéry Flory Violetty.
Doteraz bola pre mňa Frida ženou, ktorú kruto stíhal osud (prežila zrážku s autobusom, ganrénu, amputovali jej nohu, jej manžel bol najväčší kurevník v kraji, možno na svete). Nechcem, aby mi to vzala kniha.
Presne to sa jej však podarilo. Takže hoci bola napísaná znamenito, hoci sa mi tajil dych pri predstave ženy stojacej pred zrkadlom, ktorej pri nohách vyrastajú orchideje, nikdy po nej nesiahnem, pretože chápem svoju predstavu Fridy Kahlo.
Bola unavená - nie zlá. Bola zradená - nie zahľadená do seba. Bola zatrpknutá - nie hlúpa.

Kam dál